Vítejte


na stránkách věnovaných světovým dějinám, trošce historie umění a genealogii rodu Salomon von Friedberg


Ve školách se učí dějiny světově nejdůležitějších událostí a chronologicky. Chápu ten účel, ale tady na těchto stránkách to máme prostě jinak. Jedete na dovolenou do zahraničí a chcete se nejdřív dozvědět dějiny oné země? Tady je najdete. Nebo jste prostě jen nadšenec do dějepisu (jako já :-D ) a klasické studium už znáte zleva doprava a zpátky? Tady si užijete.

Původně jsem chtěla sepsat dějiny všech států, o kterých bych jen dokázala najít informace, ale to už asi nezvládnu. I tak se tu dá najít pěkný soubor zemí a byla by škoda se o to nepodělit. Také berte v úvahu, že od doby kdy jsem články psala uběhla nějaká ta troška vody a tak poslední informace jsou aktuální k době sepsání. Nakonec jsem také už nezvádla jazykovou korekturu, proto prosím tolerujte gramatické chyby a překlepy.

Podklady k článkům jsem hledala na internetu. Našla jsem si vždycky všechny informace co jsem dokázala a skládala z nich příběh. Někdy to byl pěkný oříšek, když se zdroje rozcházely, připomínalo to až detektivní práci. Ale byla to i zábava. Výsledkem by měla být ucelenost a taková pravdivost informací, jaká se při popsaném postupu jen dá.


Aktualizace k 12.6.2018
Po dějinách světa a umění jsem se vrhla na dějiny vlastního původu. Po letech genealogického výzkumu mám sestavený rodokmen a sepsanou rodinnou kroniku. Kroniku zatím nemohu zveřejnit, dokuď nevyřídím všechna potřebná povolení, ale zatím alespoň jednoduchý rodokmen dávám k dispozici.


Ať se Vám zde líbí. :-)

Slovensko 3. část

4. srpna 2012 v 18:31 | Amras Tulca von Tenebrae |  Slovensko
Novovek
Dejiny v ranom novoveku na Slovensku sú dosť ovplyvnené Uhorskom keďže sme boli jeho súčasťou.

V auguste 1526 v bitke pri Moháči boli porazené uhorské vojská Ľudovíta II. Turkami (Osmanskou ríšou). Sám panovník v boji zahynul, čím vymrela dynastia Jagelovcov. Znamenalo to zánik stredoveku v Uhorsku a juh Slovenska sa tak dostal na hranicu dvoch svetov- islamského a kresťanského. Už v septembri 1526 Turci obsadili Budín. K zložitej situácii v tomto období pristupujú ešte boje o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským, ktorý opieral nároky i trón o dohody uzatvorené v 1515 vo Viedni a v BA medzi cisárom Maximiliánom I. s kráľom Vladislavom Jagelovským o nástupníckych právach Habsburgovcov. Obidvaja kandidáti sa nechali korunovať za uhorských kráľov, čím vzniklo dvojvládie, ktoré trvalo až do smrti Jána Zápoľského 1540. Po jeho smrti však časť uhorskej šľachty vyhlásila Zápoľského syna Jána Žigmunda za kráľa. Jeho zvolenie uznal aj sultán, čo sa stalo zámienkou ďalšieho rastu napätia medzi Turkami a Ferdinandom I., ktorý si nárokoval vládnuť v celom Uhorsku. Situácia vyvrcholila v 1541, keď sa Uhorsko rozpadlo na tri časti: Budínsky pašalik (ejálet) s tureckou správou Osmanskej ríše, Sedmohradská oblasť s vládou Jána Žigmunda závislou od sultána a na samo Uhorské kráľovstvo v strednom a západnom Uhorsku s ťažiskom na území Slovenska. Sem sa presťahovali aj hlavné kráľovské úrady, cirkevné inštitúcie a Bratislava sa stala korunovačným mestom a sídlom uhorského snemu. Panstvo Turkov na strednom Dunaji sa skončilo až 1683 ich porážkou pri Viedni(sultán Kara Mustafa), o ktorú sa zaslúžili predovšetkým poľské ( kráľ Jan Sobieski) a saské vojská. Spojením uhorského kráľovstva, rakúskych a českých krajín v 1526 vznikol v Európe nový štátny útvar Habsburská monarchia. Od nástupu Ferdinanda I. na trón sa začínajú pri vládnutí uplatňovať 3 základné piliere habsburskej politiky: rekatolizácia, centralizácia štátneho aparátu a v Uhorsku v menšej miere germanizácia.

Bitka pri Moháči



Položili sa základy nových byrokratických vládnych orgánov zodpovedných a podriadených panovníkovi. Od 16. stor. sa začína uplatňovať aj nová forma vlády- absolutizmus, ktorý postupne likviduje zásady stavovskej monarchie, obmedzuje práva šľachty, uplatňuje sa štátne úradníctvo, polícia a armáda. Vzniká aj zložitý systém ústredných orgánov štátnej moci a správy. Vnútorná správa krajiny podlieha Miestodržiteľskej rade. V 1528 vznikla Uhorská komora ako najvyšší finančný, hospodársky a správny úrad, Uhorská rada fungovala ako poradný orgán panovníka v čisto uhorských záležitostiach. Ako kráľovský úrad silne závislý od centrálnych úradov vo Viedni vznikla v 1690 Uhorská kancelária.
V tomto období nastávajú zmeny aj v oblasti kultúry. Od konca 15. stor. prenikajú na naše územie myšlienky humanizmu a renesancie- záujem o antiku, poéziu uplatňuje sa inštitúcia kultúrneho mecenášstva ( dvor Juraja Turzu v Bytči). Tento trend sa prejavil aj v školstve, keď pod vedením vzdelaných lektorov, ktorí vyštudovali humanistické univerzity mimo Uhorska(v Krakove, Viedni, Prahe) sa zreformovalo mestské školstvo. Vznikajú prvé študijné predpisy a poriadky. Najstaršie sú bardejovskej školy zostavené Leonardom Stockelom, ktoré obsahovali súbor práv a povinností študentov a pedagógov. O type univerzitného štúdia v tomto čase hovoriť nemožno, keďže v 16. stor. v Uhorsku nevyvíjala činnosť žiadna univerzita.
Mnohí učenci našli uplatnenie v zahraničí, no časť z nich pôsobila predsa aj na Slovensku. Martin Rakovský, pochádzajúci z Turca, písal politicko-filozofické traktáty o jednotlivých formách štátneho zriadenia.
K významným európskym humanistom patril Ján Sambucký, dvorný historik Rudolfa II., Mikuláš Oláh, ktorý napísal Historicko- geografický opis Uhorska, Lazar Rosseti vypracoval mapu Uhorska, Jakub Priebitzer roku 1578 vydal v Banskej Bystrici prvý astronomický spis na Slovensku- Tractatus de cometa.
Od začiatku 16. stor. sa na Slovensku začína šíriť reformácia. Zasahuje najskôr banské mestá na strednom a východnom Slovensku, kde prevahu získala umiernená reformácia Martina Luthera. Počas reformácie sa na Slovensku používala ako biblický jazyk nemčina, čeština a východoslovenské nárečie. Od 1553, nástupom Mikuláša Oláha do funkcie arcibiskupa, sa začína aktivizovať protireformácia.
Rekatolizácia dosiahla svoj vrchol v druhej polovici 17. stor. V tomto období začína významnú úlohu hrať jezuitská rehoľa. Jej zásluhou vydal roku 1635 arcibiskup Peter Pázmaň zakladajúcu listinu pre katolícku univerzitu v Trnave. Vyučovalo sa na teologickej, filozofickej a neskôr aj na právnickej fakulte, kde sa prednášalo občianske, cirkevné a uhorské právo. Jej najvýznamnejším profesorom bol Martin Svätojánsky z Liptovského Jána, autor uhorskej zbierky zákonov Corpus Iuris Hungarici (1696) a niekoľkozväzkového diela Curiosa et selectoria..., kde zachytil údaje z astronómie, botaniky, geografie a histórie. Na univerzite pôsobili aj domáci vzdelanci, ktorí sú známi ako uvedomelí Slováci: Samuel Timon- autor práce o uhorských mestách a A. Revický- profesor filozofie. Jej činnosť v Trnave sa skončila roku 1777, keď ju Mária Terézia dala presťahovať do Budína, čo malo za následok zníženie vzdelanostnej úrovne obyvateľov Slovenska.
Okrem Trnavy v 17. storočí existovala evanjelická vysoká škola v Prešove a jezuitská v Košiciach. V období 17.-18. storočia sa pre vznikajúce názory a poznatky slovenských vzdelancov začína používať súhrnný termín barokový slavizmus. Je spojený s obdobím baroka, ktoré sa na Slovensku spája so založením Trnavskej univerzity, pôsobením architektov z Viedne a početnou stavbou kostolov a kláštorov. Medzi najvýznamnejších barokových slavistov patrili Martin Svätojánsky, Samuel Timon, Ján Baltazar Magin- autor Apológie, prvej obrany Slovákov z roku 1723, Matej Bel z Očovej- autor diela Historicko-zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku (Notície). Táto skupina vzdelancov zdôrazňovala starobylosť slovanského národa, autochtónnosť Slovákov a pomenovanie Slovák-Slovan odvodzovali od slova sláva, slovo, človek.
Do tohto hospodárskeho a kultúrneho vývoja v 17.-18. storočí zasiahli protihabsburgské stavovské šľachtické povstania. Ich hlavným cieľom bolo odstrániť centralistickú politiku Viedne, dosiahnuť náboženskú slobodu, nezávislosť Uhorska a zachovanie starých výsad šľachty.
Prvým povstaním bolo povstanie Štefana Bočkaja (1604-1606), ktorý v priebehu roka obsadil takmer celé Slovensko. Skončilo sa Viedenským mierom v roku 1606, ktorým sa privilegovanému obyvateľstvu zaručovala náboženská sloboda a amnestia účastníkom povstania. Táto náboženská sloboda bola iba slobodou v otázke vierovyznania, ale pokiaľ išlo o držbu a výstavbu kostolov, platila zásada "cuius regio, eius religio"- koho územie, toho náboženstvo. Aj napriek uzavretiu Viedenského mieru Habsburgovci pokračovali v prenasledovaní protestantov.
V 1619vypuklo druhé povstanie pod vedením Gabriela Betlena, sedmohradského kniežaťa, ktorý počas tridsaťročnej vojny nadviazal styky aj s českými protestantskými stavmi. Príčiny a ciele povstania boli deklarované v dokumente Sťažnosti Uhorska. Povstanie sa skončilo uzavretím mieru vo Viedni a Bratislave v roku 1626.
Nástupca G. Betlena, František I. Rákoci povstal v rokoch 1644- 1645. Jeho ťaženie sa skončilo mierom uzavretým v Linzi. Mierová zmluva potvrdila náboženské práva protestantov a vzťahovala sa aj na podaných. Paralelne so šľachtickými povstaniami vypukli aj proti feudálne boje podaných. Tie na území východného Slovenska vyvrcholili povstaním Petra Čásara v 1631 a severovýchodného Maďarska a Gašpara Piku na Orave. V roku 1671 bolo zlikvidované aj Vešeléniho sprisahanie, ktorého vodcovia (palatín Vešeléni, chorvátsky bán Peter Zríni) nadviazali styky s francúzskym kráľom Ľudovítom XIV.
Ďaľšie veľké povstanie vypuklo v 1678 pod vedením Imricha Tokoliho, ktorý sa postavil na čelo kurucov (povstalcov, podaných, účastníkov stavovského protihabsburgského boja) a obsadil aj slovenské banské mestá. Panovník, aby upokojil situáciu, bol dokonca nútený zvolať v roku 1681 do mesta Šoproň snem, na ktorom sa uskutočnila voľba palatína a potvrdili sa výsady šľachty. Tokoliho však povstalci postupne opúšťali a panovník sa mu pomstil trestnou výpravou známou ako "prešovské jatky" generála Caraffu vroku 1687, súčasťou ktorej bola aj poprava 24 prešovských mešťanov a šľachticov.
Na sneme konanom v tom istom roku ako pomsta voči povstalcom a odbojnej šľachte sa zrušila zásada voľby panovníka, uhorská koruna sa vyhlásila v rode Habsburgovcov za dedičnú a zrušilo sa právo branného odporu z roku 1222.
Posledným povstaním bolo povstanie Františka II. Rákociho (1703-1711). Povstalci na povstaleckom sneme v Sečanoch (1705) zvolili Rákociho za vodcu šľachtickej konfederácie s titulom knieža a v roku 1707 na sneme v maďarskom meste Onod sa deklarovala detronizácia Habsburgovcov a nastalo interregnum. To bolo odvolané 1708, keď povstanie bolo bitkou pri Trenčíne potlačené. Protihabsburgské stavovské povstania sa definitívne skončili mierom uzavretým v rumunskom meste Satu-Marev roku 1711, na podpisovaní ktorého sa zúčastnili zástupcovia panovníka a zvyšky povstalcov.

Výsledky protihabsburgských povstaní:
Habsburgovci si udržali panstvo v Uhorsku, aj v Čechách
Uhorská šľachta si potvrdila svoje výsady a nezdaniteľnosť majetku.

V rámci tzv. Osvietenského absolutizmu (1740- 1790) prebiehala centralizácia a absolutistické tendencie z Viedne. Niektoré uhorské centrálne úrady sa podarilo podriadiť úradom cisárskeho dvora. Za vlády Márie Terézie (1740- 1780) sa centralizácia dočasne zastavila, ale za Josefa II. sa opäť začala. Odpor uhorskej šľachty voči centralizácii a početným modernizačným (a tým aj germanizačným) reformám Jozefa však bol taký veľký, že Jozef musel skoro všetky svoje reformy odvolať. Maďarskej šľachte sa v rokoch 1790- 1791- ako reakcia na Jozefove centralizačné reformy - podarilo na sneme presadiť prioritné právo maďarčiny vo verejnom živote, čím sa začal tzv. Maďarizácia.
Moderná doba
Moderná doba začína na území dnešného Slovenka okolo roku 1800 keď sme ešte stále pod nadvládou Uhorska. Rok 1843 bol veľmi významný z hľadiska vývoja jazyka a písma. Bola uzákonená spisovná slovenčina Štúrom, Hurbanom a Hodžom v Hlbokom. Ľudovít Štúr okrem toho bol aj národný buditeľ, písal do Národných novín kde v prílohe Orol Tatranský publikovali štúrovci svoje diela.

Orol Tatranský



V roku 1852 prichádza ďalšia zmena v jazyku a to kodifikácia slovenského jazyka ktorú vymyslel Hattala. Ide o pridanie niekoľkých písmen do abecedy ako ď, ť, ň, ľ, ô a začalo sa rozlišovať i/y od tohto momentu už Slovenčina nie je fonetický jazyk/ píš ako počuješ. Od päťdesiatych rokov sa aj na Slovensku sa začali prejavovať dôsledky absolutistického režimu rakúskeho ministra Alexandra Bacha. Rozšírilo sa udavačstvo a ľudia si prestali veriť. I Ľudovít Štúr bol pod policajným dozorom počas jeho pôsobenia v Modre. V októbri 1860 vydal októbrový diplom, v ktorom prisľúbil prijatie ústavy a vyriešenie národnostných problémov na základe prirodzeného práva. V roku 1861 bola februárová ústava prijatá a František Jozef I. tak ukončil nevoľníctvo na území Uhorska. Slovenský národný predstavitelia preto 6.-7. júna 1861 zvolali do Turčianskeho Svätého Martina celonárodné zhromaždenie, ktoré prijalo Memorandum slovenského národa. Požadovali v ňom autonómiu slovenského územia - tzv. Okolie, kde by úradnou rečou bola slovenčina, vlastný snem, slovenské školy a kultúrne ustanovizne. Memorandové požiadavky vypracovával Štefan Marko Daxner a boli predložené uhorskému snemu. Snem o memorande nerokoval pretože bol rozpustený. Nové - Viedenské memorandum - mu odovzdal katolícky biskup banskobystrickej diecézy Štefan Moyzes. Panovník povolil zriadiť tri slovenské gymnázia - vo Veľkej Revúcej (1862), v Turčianskom Sv. Martine (1867) a v Kláštore pod Znievom (1869). Za dva roky sa medzi ľuďmi podarilo vyzbierať viac ako päťdesiat tisíc zlatých a vďaka tomuto daru mohla 4. Augusta 1863vznikúť Matica slovenská. Rakúsko-maďarské vyrovnanie prinieslo slovanským národom v monarchii len sklamanie. Sen o federalizácii krajiny sa nenaplnil. Opäť sa stali Slováci terčom a boli utláčaný Maďarmi a Rakúšanmi. Uhorská vláda začala postupne uplatňovať politiku jednotného politického maďarského národa, ktorá iné národy v Uhorsku neuznávala. Maďarčina sa stala úradným jazykom. František Jozef I. podpísal národnostný zákon ktorý ponížil Slovákov a postavil ich opäť do pozície utlačovaných. Postupne začali zatvárať gymnázia a v roku 1875 aj Maticu slovenskú. Maďarizácia školstva vyvrcholila po prijatí Apponyiho zákonov roku 1907. Vyučovalo sa len v maďarčine. Národnostné represálie vyvrcholili v októbri 1907 tragickými udalosťami v Černovej pri Ružomberku. Umrelo tam 15 ľudí ktorých policajti usmrtili.

Slovensko počas 1. svetovej vojny
Prvá svetová vojna rozdelila krajiny do 2 zoskupení: Trojspolok (Nemecko, Rakúsko - Uhorsko, Turecko) a Dohoda (Anglicko, Francúzsko, Rusko).

Rakúsko- Uhorská armáda



Slovenskí politici vyhlásili po vypuknutí vojny politiku pasivity, vojaci však museli narukovať a bojovať za cisára, teda na strane Rakúsko - Uhorska. Najväčšie počty obetí boli zaznamenané na východnom fronte v Haliči a na južnom v Taliansku na Piave, kde zahynulo takmer 70 000 Slovákov. Územiu Slovenska sa front 1. svetovej vojny vyhol, iba na konci roka 1914 obsadili ruské vojská východ nášho územia, napr. Bardejov, Zborov, Svidník, Sninu, Humenné, Medzilaborce. Boj o Karpaty prebiehal počas zimy v rokoch 1914 - 1915. Slovenskí vojaci boli skromní a odvážni, preto ich vojenské velenie posielalo do najťažších frontových úsekov. Často zažívali hlad, zimu i šikanovanie zo strany dôstojníkov.

Nemálo obyvateľov s vojnou nesúhlasilo, za svoje protestné verejné výroky sa však mnohí dostali do väzenia a pod policajný dozor. Každý protivojnový protest sa prísne trestal. Doma ostali len ženy, často pracovali nielen na poliach, ale i v továrňach. Niektorí obchodníci predávali tovar za vysoké ceny, notári brali úplatky za sľub, že mužov dostanú na čas z frontu domov, a tak vznikla vrstva vojnových zbohatlíkov. Veľké pobúrenie vyvolalo napríklad použitie kostolných zvonov na odlievanie kanónov. Počas 1.svetovej vojny dediny upadali, naopak, mestám sa darilo, pretože mali vytvorené podmienky pre priemyselnú výrobu a bohatli z obchodu pre armádu.

V zahraničí v tom čase vznikali prvé plány na osamostatnenie Slovákov spod uhorskej nadvlády. Dominantnou sa stala myšlienka spojenia slovenského národa s českým. V tomto duchu bola v USA 30. 5. 1918 podpísaná Pittsburská dohoda (dohoda slovenských a českých ogranizácií o autonómnom postavení Slovenska v novovzniknutom štáte). Zahraničný odboj mal centrum vo Francúzsku, jeho hlavnými predstaviteľmi boli T. G. Masaryk a M. R. Štefánik - politik, astronóm, letec. M. R. Štefánik zorganizoval pre zahraničný odboj légie, dobrovoľné vojenské jednotky, ktoré mali takmer 100 000 príslušníkov. Legionári bojovali hlavne v Rusku.

Slovensko v prvej Československej republike (1918 - 1938)
Československá republika vznikla ako následnícky štát po rozpade Rakúsko - Uhorska 28.10.1918 v Prahe. Slováci sa k nej prihlásili Martinskou deklaráciou 30.10.1918 na zhromaždení Slovenskej národnej rady. Československá republika bola demokratickým parlamentným štátom. Prvým prezidentom Československej republiky bol T. G. Masaryk (do r. 1935), po ňom nastúpil E. Beneš.

T. G. Masaryk



Spojenie dvoch národov, Slovákov a Čechov, bolo spočiatku výhodné, neskôr sa však ukázali rozdiely najmä v hospodárskom vývoji, pretože Čechy boli hospodársky i kultúrne vyspelejšie. Celistvosť Slovenska sa riešila aj na povojnovej Parížskej konferencii v rokoch 1919 - 1920, pretože ju ohrozovali aj požiadavky Maďarov. Naše hranice boli potvrdené aj v roku 1920 Trianonskou zmluvou (Maďarsko sa zaviazalo rešpektovať hranice so Slovenskom a okolitými štátmi). Slovensko riadila Ústredná vláda v Prahe, pre jeho správu bolo zriadené zvláštne ministerstvo na čele s Vavrom Šrobárom. V roku 1928 bolo na Slovensku zavedené krajinské zriadenie, ktorým bolo Slovensko rešpektované ako samostatný administratívny celok, ale bez samosprávnych orgánov. Presadzovala sa však politika čechoslovakizmu (myšlienky, že Česi a Slováci tvoria jeden národ so spoločným československým jazykom), nadradenosti Čechov a centralizmu riadenia hospodárstva z jedného centra - z Prahy. O sľúbenú autonómiu Slovenska začala bojovať Hlinkova slovenská ľudová strana, neskôr sa pridala Slovenská národná strana.
V roku 1921 boli v histórii Slovenska vysvätení prví slovenskí katolícki biskupi - Ján Vojtaššák, Karol Kmeťko a Marián Blaha. Aktívne v evanjelickej cirkvi vystupovali biskupi Jur Janoška, Samuel Zoch a Štefan Osuský.

Milan Rastislav Štefánik



V roku 1930 - 1935 zasiahla krajinu hospodárska kríza, narastala nezamestnanosť, nespokojnosť obyvateľov prerástla do demonštrácií a štrajkov. Mnohí odchádzali za prácou do zahraničia, hlavne do USA, Francúzska a Kanady.
Aj napriek hospodársky a sociálne nepriaznivému vývoju sa na Slovensku rozvíjala aj kultúrna sféra života. V roku 1919 bola obnovená činnosť Matice slovenskej, prvej národno - kultúrnej inštitúcie (založená v roku 1863, zatvorená v roku 1895), vznikla tiež Univerzita Komenského v Bratislave. V roku 1920 bolo založené Slovenské národné divadlo, v roku 1926 začal vysielať Slovenský rozhlas. Svoje počiatky má v tomto období dejín aj filmová tvorba - americký Slovák Daniel Siakeľ natočil historicky prvý slovenský film - Jánošík. Karel Plicka natočil mnohé dokumentárne filmy o Slovensku, v roku 1933 bol na festivale v Benátkach ocenený jeho dokument Zem spieva. Rozvíjala sa aj literárna tvorba, medzi hlavných predstaviteľov patrili aj Jozef Cíger - Hronský, Ján Smrek, Ľudo Ondrejov. Vo výtvarnej tvorbe sa prezentovali napr. Martin Benka a Ľudovít Fulla, významné osobnosti v dejinách slovenského maliarstva.

Slovensko a II. svetová vojna (1938 - 1939)
29. 9. 1938 sa v Mníchove konala konferencia, na ktorej sa zástupcovia Nemecka, Talianska, Veľkej Británie a Francúzska dohodli o odstúpení pohraničného územia Československa obývaného obyvateľmi nemeckej národnosti v prospech Nemecka (Mníchovská konferencia).

2. 11. 1938 sa predstavitelia Talianska a Nemecka dohodli o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Slovensko tak stratilo Viedenskou arbitrážou 10 390km² a 854 217 obyvateľov. Osobitným rokovaním si Poľsko pripojilo Javorinu, časť Kysúc, Nemecko Petržalku a Devín.

Napriek oslabeniu sa Slováci politicky nevzdávali a v Žiline 6. 10. 1938 vyhlásili autonómiu Slovenska. Zákon o autonómii Slovenska schválil pražský parlament 22. 11. 1938. Na čele prvej autonómnej vlády stál Dr. Jozef Tiso. Vznikol Slovenský snem, jeho prvým predsedom sa stal Martin Sokol.

V novembri 1938 sa novým prezidentom autonómneho štátu stal Emil Hácha. Medzi slovenskou vládou a vládou v Prahe dochádzalo k sporom, ktoré vyvrcholili príchodom českých vojakov na Slovensko 10. 3. 1938. Prezident odvolal predsedu vlády a začalo sa prenasledovanie politických predstaviteľov. Súčasne sa zvýšil aj nemecký nátlak. Jozef Tiso a Ferdinand Ďurčanský boli povolaní na rokovanie s Hitlerom do Berlína. Na základe spoločnej dohody sa uskutočnilo zasadnutie Slovenského snemu, na ktorom bola 14. 3. 1939 vyhlásená samostatná Slovenská republika. Predsedom vlády sa stal Jozef Tiso. Vyhlásenie republiky bolo reálnym východiskom zo zložitej politickej situácie, Slovensko sa však týmto krokom stalo satelitom Nemecka. 21. 7. 1939 prijal Slovenský snem ústavu a s ňou i nový názov štátu - Slovenská republika. 26. 10. 1939 bol Dr. Jozef Tiso zvolený za prezidenta. Odporcovia režimu, ktorí vystupovali proti politike Slovenského štátu a Nemecka, boli za svoje postoje väznení. Slovenská armáda bola 23. 6. 1941 nasadená do bojov proti Sovietskemu zväzu. V roku 1941 bolo vydané vládne nariadenie - Židovský kódex. Židia, ktorým nebola udelená výnimka, boli sústeďovaní v pracovných táboroch v Novákoch, Seredi a Vyhniach. Od 25. 3. 1942 do konca októbra 1942 boli zo Slovenska Židia deportovaní do koncentračných táborov, zo 70 000 ich približne 67 000 zahynulo.

Slováci museli bojovať na strane Nemecka na východnom fronte - na Ukrajine a v Rusku. Dostali sa k pohoriu Kaukaz a k Azovskému moru. Ich nasadenie skončilo v roku 1943.

I napriek vojnovému stavu sa na Slovensku rozvíjala kultúra aj priemysel. Počas trvania Slovenského štátu sa postavili železnice, rodinné domy, priemyselné podniky, začali sa budovať kúpele Sliač, elektrárne na Váhu a Oravská priehrada. Práca sa stala zákonnou povinnosťou, čím sa odstránila nezamestnanosť. Zaviedol sa i letný čas. Nemci úplne ovládli slovenský zbrojársky priemysel, na front smerovali výrobky z Považskej Bystrice i Novej Dubnice.

Slovenské národné povstanie
Koncom roka 1943 sa na Slovensku sformoval odboj, ktorý vyvrcholil 29. 8. 1944 vypuknutím Slovenského národného povstania. Jeho cieľom bolo oslobodiť naše územie od nemeckého vplyvu a obnoviť Československo. Centrom Povstania bola Banská Bystrica. Partizáni boli obyvatelia, ktorí sa spojili s časťou Slovenskej armády do otvoreného boja proti Nemcom. Spolu bojovalo asi 60 000 vojakov a okolo 18 000 partizánov, okrem Slovákov sa k Povstaniu pripojili aj príslušníci iných národností. Povstalci mali spočiatku prevahu najmä pri bojoch v hornatom teréne, boli však zle vyzbrojení. Nemcov bolo menej, cca 45 000, no mali ťažké zbrane - delá, tanky a lepšie velenie. Najťažšie boje prebiehali pri Strečne, Hronskej Dúbrave, pri Telgárte a v Rajeckej doline. Partizáni využívali letisko Tri Duby a Zolná. Pomoc zo Sovietskeho zväzu sa po čase obmedzila na dodávky zbraní, streliva a liekov. Už počas SNP sa na naše územie dostala Červená armáda a 1. Československý armádny zbor. 6. 10. 1944 po 80 dňoch bojov prekročili ruské vojská naše hranice cez Dukliansky priesmyk, potom pokračovali v oslobodzovaní Slovenska. Obsadením Banskej Bystrice 27. 10. 1944 sa Povstanie skončilo.

Odbojári



Pokračovali však represálie na civilnom obyvateľstve. Dediny, ktoré pomáhali partizánom, Nemci vypálili a obyvateľov postrieľali. Nemými svedkami vojnových hrôz sú obce Kalište, Kľak, Ostrý Grúň, Skýcov, Kalište, Tokajík.

4. 4. 1945 vytlačila Červená armáda nemecké vojsko z Bratislavy. Po oslobodení sa Slovensko znova stalo súčasťou obnoveného Československa.

Pod tlakom spojeneckých armád Nemecko podpísalo 8. 5. 1945 kapituláciu, čím sa skončila Druhá svetová vojna v Európe.

Slovensko po II. svetovej vojne (1945 - 1992)
Podľa Košického vládneho programu (5. 4. 1945) sa obnovila Československá republika ako spoločný štát dvoch rovnoprávnych národov. Zvrchovanosť slovenského národa predstavovala Slovenská národná rada. Vznikol však centralistický model štátoprávneho usporiadania, ktorý sa zakotvil v Ústave 9. mája. Prezident Beneš vydal 24. 10. 1945 Dekréty o znárodnení kľúčového priemyslu a bánk. Totalitný režim bol v Československej republike nastolený po prevzatí moci komunistickou stranou 25. februára 1948 na čele s Klementom Gottwaldom. Jeho súčasťou bolo kruté prenasledovanie skutočných či iba vymyslených odporcov režimu, tzv. triednych nepriateľov. V Československu bolo v politických procesoch vyhlásených 232 rozsudkov smrti, z ktorých sa vykonalo 178. Prenasledovaní boli predstavitelia cirkví a triedni alebo vnútorní nepriatelia.

Vznik Československej socialistickej republiky
V roku 1960 bol ústavným zákonom uzákonený socializmus a štát dostal nové pomenovanie - Československá socialistická republika. Vo vládnucej komunistickej strane vzniklo reformné krídlo, na čelo ktorého sa dostal Alexander Dubček. Presadzoval myšlienku socializmu s ľudskou tvárou.

Okupácia Slovenska vojskami krajín Varšavskej zmluvy
Pokus o reformu a zmenu v dejinách Československej socialistickej republiky potlačili intervenčné vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy (ZSSR, NDR, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko), ktoré vtrhli do našej vlasti v noci z 20. na 21. augusta 1968. (asi 500 000 mužov, 800 lietadiel, 6000 tankov, 2000 diel a špeciálne raketové jednotky). Ľudia protestovali na uliciach a presviedčali vojakov o nezmyselnosti ich príchodu. Do konca septembra 1968 usmrtili vojaci 94 ľudí. V ČSSR sa podarilo dokončiť len proces federácie, ktorá bola zákonom potvrdená 27. 10. 1968. Politické zmeny nastali aj vo vedení vládnucej komunistickej strany, všetci reformní predstavitelia boli odvolaní. 17. 4. 1969 sa stal 1. tajomníkom ÚV KSČ Gustáv Husák a v roku 1975 bol zvolený za prezidenta ČSSR. V 70. rokoch poznamenala históriu ČSSR silná normalizácia, viac ako 10 000 ľudí opúšťalo krajinu a emigrovalo do zahraničia. V USA vznikol v roku 1970 Svetový kongres Slovákov na podporu všetkých Slovákov žijúcich v zahraničí. Aktivizovala sa aj cirkev, v Ríme bol aktívny Ústav svätého Cyrila a Metoda.

Nežná revolúcia
V 80. rokoch ožívali pod vplyvom zmien v Sovietskom zväze a nástupe Michaila Sergejeviča Gorbačova ekologické a ochranárske hnutia, priestor dostali aj náboženské aktivity. 25.3.1988 sa v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí konala manifestácia veriacich, známa ako "sviečková" manifestácia, bola však potlačená obuškami a vodnými delami. V novembri 1989 bola tvrdo potlačená manifestácia študentov (16.11.1989 v Bratislave demonštrovali za slobodu a prepustenie politických väzňov, 17.11.1989 v Prahe), čo vyvolalo ostré reakcie a otvorilo cestu k zániku totalitného režimu v histórii Československa a pádu "železnej opony". Vysoké školy vyhlásili štrajk, pridali sa k nim herci, umelci a disidenti.

Nežná revolúcia



Vznikla politická opozícia - Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu. 27.11.1989 bol vyhlásený celoštátny generálny štrajk, 29.11.1989 podpísal prezident Husák zákon, ktorý zrušil ústavný článok o vedúcej úlohe KSČ v štáte a spoločnosti. Novým prezidentom sa stal dramatik a disident Václav Havel. Začiatkom decembra sa otvorili hranice so západom, padla povestná železná opona.

Vznik Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky
V roku 1990 prijalo Federálne zhromaždenie zmenu názvu nášho štátu na Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Konali sa historicky prvé slobodné voľby (8. a 9. 6. 1990). Na Slovensku zvíťazila Verejnosť proti násiliu. Zmeny nastali aj v ekonomike - začali sa reformy a privatizácia. Slovenská národná rada prijala 17. 7. 1992 Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a 1. septembra 1992 bola prijatá Ústava Slovenskej republiky. 25. 11. 1992 Federálne zhromaždenie prijalo zákon o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

Samostatná Slovenská republika (1993 - až dnes)
Prvým prezidentom samostatného štátu, ktorý vznikol 1. 1. 1993, bol Michal Kováč. 19.januára 1993 bolo Slovensko prijaté do Organizácie Spojených národov. 30.júna 1993 vstupilo Slovensko do Rady Európy.

Súčasná Slovenská republika



V roku 1999 Michala Kováča vo funkcii vystriedal Rudolf Schuster. V roku 2004 sa stal prezidentom Ivan Gašparovič. V čase vzniku SR stál v čele vlády líder HZDS Vladimír Mečiar. Jeho vláda odstúpila v marci 1994 a vystriedala ju vláda širokej koalície pod vedením Jozefa Moravčíka. Po predčasných voľbách na jeseň 1994, ktoré sa skončili víťazstvom HZDS, sa stal premiérom opäť Vladimír Mečiar. Po voľbách v jeseni 1997 vystriedal Vladimíra Mečiara vodca Slovenskej demokratickej koalície (KDH, DÚ, DS, SDSS a SZ) Mikuláš Dzurinda. Po voľbách v lete 2006 a víťazstve strany Smer - sociálna demokracia sa na čelo vlády Slovenskej republiky dostal Róbert Fico. K najvýznamnejším udalostiam v histórii novovzniknutého štátu patrila návšteva pápeža Jána Pavla II. v roku 1995.

Slovensko je členom mnohých dôležitých medzinárodných orgánov: OSN, Medzinárodného menového fondu, Svetovej banky, UNESCO, Rady Európy a pod. Naša krajina vstúpila 1. mája 2004 do Európskej únie a je tiež členským štátom NATO od 29.3.2004. 21.12.2007 vstúpila Slovenská Republika do Schengenského priestoru.

Vlajka Slovenskej republiky



Zdroj: Wikipedie
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Vezměte na vědomí, že diskuse je moderována. Než se nový komentář začne zobrazovat, musí jej nejdříve schválit autor blogu.

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama